Ak vo Vietname nechcete budiť zbytočný rozruch a pobúrenie, mali by ste dodržiavať aspoň niekoľko základných pravidiel tamojšej spoločenskej etikety.
V štýle obliekania by ste mali rešpektovať miestne zvyky – to znamená nechodiť príliš odhalení. Obzvlášť pri návšteve chrámov sa odporúča zahaliť ramená a kolená, za samozrejmosť sa považuje, že si vyzujete topánky. Nahota je úplne nevhodná – dokonca i na pláži.
Tradičný vietnamský spôsob pozdravu vyzerá tak, že vás vezmú za ruky a mierne sa uklonia. V styku s Vietnamci je dobré sa usmievať, tváriť sa priateľsky a byť zdvorilý, ak je to len trochu možné, nedávajte úplný priechod svojim emóciám, osobitne tým negatívnym – hrozí Vám, že stratíte tvár.
Na schôdzku s domorodcami choďte vždy včas, Vietnamci sú presní a očakávajú to isté od vás.
Veľmi dôležitou súčasťou obchodných rokovaní je predstavovanie a výmena vizitiek, ktoré sa podávajú z ruky do ruky (dať ju na stôl sa považuje za vysoko nezdvorilé).
Vietnamci sú (ako väčšina Ázijcov) veľmi poverčivý národ – existujú obdobia, ktoré sú pre danú činnosť vhodné alebo úplne nevhodné – treba to rešpektovať.
Hlava ako najvyššia časť ľudského tela je v ázijských krajinách považovaná za čosi výnimočné, preto je krajne nevhodné dotýkať sa niekoho hlavy.
Ďalšieho veľkého prehrešku sa dopustíte, ak k niekomu obrátite svoje chodidlá. Nikdy nesmerujte svoje nohy k čomukoľvek sakrálnemu (obzvlášť nie k sochám Budhu), myslite na to predovšetkým pri návšteve chrámov (radšej si vo svätyni rovnako ako domorodci kľaknite, tak zaistíte, aby Vaša chodidlá smerovala od oltára).
Ak si v niektorých spoločensky nových situáciách nebudete vedieť rady, robte to isté, čo miestni obyvatelia, tým určite nič nepokazíte.
A ešte jedno upozornenie na záver – nezabúdajte, že Vietnam je komunistická krajina; tunajší režim sa Vám nemusí páčiť, môžete mať výhrady a pripomienky, ale ste tu na návšteve, a musíte sa podľa toho správať.
Neodporúčame baviť sa o politike, mohli by ste miestnych obyvateľov priviesť do prekérnej a dozaista nepríjemnej situácie. Ak sa Vám Vietnamci budú zdať príliš zdržanliví, nečudujte sa, tu je každý, kto sa prehnane priatelí s ľuďmi zo Západu, podozrivý. Preto vo vzťahoch s miestnymi nenaliehajte a nechajte všetkému voľný priebeh.
Sociálne usporiadanie
Vietnamská spoločnosť je založená na pevných rodinných vzťahoch. Model vietnamskej rodiny sa vyvíjal predovšetkým z čínskeho vzoru, ktorý čerpal z konfucianizmu. To súvisí s tvrdením, že väčšina Vietnamcov sa hlási k budhizmu, avšak odpovede na otázky týkajúce sa rodiny, morálky a spoločenského života hľadajú v konfucianizme a pre porozumenie prírode a kozmu ako celku sa obracajú k taoizmu.
Rodina je pre každého Vietnamca stredom života. Pod slovom rodina si však nesmie rodinu nukleárnu, alebo podobnú, ako sme na ňu zvyknutí, rodina vo vietnamskom poňatí je pojem neporovnateľne širší a zahŕňa naozaj všetkých príslušníkov daného klanu. Každé dieťa musí podľa konfuciánských tradícií vyjadrovať úctu svojim rodičom, musí ich počúvať, starať sa o nich v chorobe alebo v starobe a po smrti im obetovať, aby ich duša dostala pokoja.
V minulosti platili tvrdé zákony, ktoré trestali akékoľvek previnenie detí voči rodičom – napríklad za nadávanie rodičom mohol byť potomok obesený. Zaujímavé sú tiež tresty za porušenie trojročnej doby smútku po smrti rodičov – v tej dobe sa potomok nemohol ženiť / vydávať, zúčastniť sa osláv, počúvať hudbu, piť alkohol, nosiť iné šaty ako smútočné, dokonca nesmel ani sexuálne žiť. Za porušenie týchto pravidiel sa udeľovali najrôznejšie tresty od vyhnanstva cez bitie palicou alebo bičom až po práce za trest.
Tieto zákony, ktoré upravovali vzťahy medzi rodičmi a deťmi, platili do 19. storočia – nebývali však príliš využívané, pretože deti mali úctu k svojim rodičom akosi prirodzene zakódovanú. A v podstate to platí dodnes – aj v súčasnej dobe má rodina na jedinca veľký vplyv; rodičia často zasahujú do osobného života svojich detí a tie ich počúvajú, pretože je to zakorenená tradícia, od ktorej sa odstupuje väčšinou iba za cenu straty priazne rodiny – a to je pre Vietnamcov, ktorí sú na rodine od narodenia až do smrti závislí, cena príliš vysoká.
Situácia vo veľkých mestách sa už ale začala meniť. Hlavné slovo v rodine má muž, aspoň to tak vyzerá, ale aj vo Vietname platí ono povestné príslovie o hlave a krku rodiny. Aj tak je ale uprednostňovanejším potomkom syn. Okolo 50% študentov vysokých škôl vo Vietname tvoria ženy, lenže po štúdiách majú na rozdiel od mužov malú šancu presadiť sa na vedúcich postoch vo vyštudovanej odbore. Vietnam určite nie je krajinou rovnakých príležitostí pre mužov a ženy.
Chudobné ženy z vidieka sú často pod zámienkou lukratívneho zamestnania vylákané do okolitých krajín – najčastejšie do Kambodže, kde sú potom nútené k prostitúcii. Stáva sa tiež, že dievča predajú sami príbuzní alebo rodičia, aby získali peniaze na zabezpečenie rodiny.
Vietnamky (ale i Vietnamci) sa veľmi obdivujú v svetlej pleti, preto sa pred slnečnými lúčmi chránia – nosia dlhý rukáv, klobúky, slnečníky a na motorke ich uvidíte s rukavicami až po lakte.
Vietnamci – rovnako ako iné národy v tejto časti sveta – uznávajú okrem nejakého „klasického“ náboženstva i duchov (predkov), s ktorými je potrebné byť za dobre, preto je nutné im aj obetovať. Každá rodina má doma oltár, kde sa okrem sošiek napr. Budhu dozaista stretnete aj s fotografiami zosnulých príbuzných, ktorým sa obetuje.
Zdroj: www.vietnam1.estranky.cz , www.ckmytravel.cz