Milá pani Valterová!
Milá Sabina a Kristián! Vážení príbuzní, drahí spolupracovníci!
Vo svojich veku dvadsiatich ôsmich rokoch bol náš spolupracovník Michal Valter tragickým spôsobom vytrhnutý zo stredu svojej mladej rodiny. Vy, vážená pani Valterová, strácate milovaného muža, s ktorým ste bola oddaná až päť rokov. Teraz celú ťarchu starostlivosti o rodinu ponesiete sama. Všetky rozhodnutia budete musieť činiť sama a vaše deti, Sabina aj Kristián, budú musieť vyrastať bez otca.
My, jeho kolegovia a kolegyne, sme stratili snaživého a zo života sa radujúceho spolupracovníka, ktorý spĺňal naše nádeje. Všetci si spolu s jeho rodinou uvedomujeme neodvolateľné rozlúčenie.
Dnes nás ešte napadá otázka „prečo“? Prečo sa to muselo stať? Zmysel smrti nám ostáva skrytý. Vy, vážená pani Valterová, prijímate túto skutočnosť zatiaľ len v obrysoch. Celý rozsah nešťastiasi uvedomíte až neskôr, až pominie nepokoj týchto dní a navrátia sa všedné dni. Aj my, jeho kolegovia a priatelia, si až v budúcich dňoch a týždňoch uvedomíme čo pre nás táto strata znamená, až keď naše pracovné dni nebudú začínať jeho veselosťou a bezprostrednosťou.
Poznali sme Michala ako činorodého a všetko dobre plánujúceho spolupracovníka. Niekoho až trochu provokoval práve svojou angažovanosťou. Jeho cieľavedomosť niekto pokladal za egoistické úsilie, ale on nikdy nechcel uskutočňovať svoje plány na úkor iných. Väčšina z nás v ňom videla priateľského, otvoreného kolegu, pripraveného kedykoľvek pomôcť.
Spoznal som Michala Valtera ako človeka lojálneho k svojmu podniku. Nikdy nebol podlízavý, naopak, svojou priamosťou si skôr niekoho občas znepriatelil. Chybné interpretácie čestného a úprimného jednania sú vždy možné. Zároveň mu však tieto charakterové rysy získali na pracovisku veľa priateľov. Patrím medzi nich aj ja a dlhujem mu vďaku za mnoho pekných rozhovorov. Budem na neho preto vždy rád spomínať.
Obraciam sa ešte raz na vás, vážená pani Valterová, aby som poskytol dôkaz kúska našej vďačnosti, o ktorej som práve hovoril. Radi by sme vám zo strany nášho podniku ponúkli každú pomoc, ktorá by vás pomohla zbaviť vašich momentálnych starostí. Myslím, že sme to aj vášmu manželovi dlžní. Nie je to len formálna ponuka, vezmite ma prosím kedykoľvek za slovo.
Tým sa lúčim s naším kolegom a vašim manželom a otcom vašich detí.
Niektoré vyjadrenia sa mi zdajú byť nevhodné „všetky rozhodnutia budete musieť robiť sama, deti budú vyrastať bez otca“ a pod. Je vhodné nad hrobom prejavovať takéto hlásky, síce pravdivé, ale tvrdé výrazy. Domnievam sa, že je to nevhodné.
A aké výrazové prostriedky voliť, ak zomrel spolupracovník, ktorý nebol ani veselý, ani príjemný a mal viac nerestí ako cností?
ked to bol blbec, tak mu neprídem na pohreb a kašlem na etiketu, amen