Drahí priatelia!
Odišiel nám – a čo je najbolestnejšie – bez rozlúčenia. Mali sme si toho ešte veľa čo povedať, ako vždy, keď sme boli spolu. „Ešte spolu budeme veľa hovoriť“, hovoril nejaký hlas vo mne. Odišiel príliš skoro, aspoň pre mňa. Ako to posudzuje on, nevieme. O cieli jeho cesty nevieme my vôbec nič.
Odišiel príliš skoro, hovorím si. A to mne ukazuje, ako je náš smútok sebecký. Náš život nie je večný, ako si to snažíme nahovárať.
Naši priatelia sú v najlepšom prípade len darom, ktorý nám bol prepožičaný na určitú dobu, a raz ho budeme musieť opäť vrátiť.
Myšlienka na smrť mu nebola cudzia. Smrť pre neho mala niečo útešné. Preto tiež verím, že keď nás vidí pri svojom hrobe jeho duša ak už je kdekoľvek, usmieva sa. „Ach vy“, povedal by a milo by na nás zamrkal.
Nezatváral oči pred temnými a sebazničujúcimi stránkami človečenstva, napriek tomu však bol veselý optimista. Proti slovu „napriek tomu“ by určite protestoval. „Práve preto „, povedal by,“ práve preto, že smrť pre mňa patrí k životu, pretože láska a smrť tvoria hranice poznania, k nim vzťahujú svoje merítka“.
Bol to človek plný bláznivých nápadov, láskyplných posmeškov a vtipov. Dokázal hovoriť s hereckou vervou, strhnúť poslucháčov k nadšeniu, nakaziť ich svojou takmer mladučkou veselosťou. Ale vedel tiež klásť závažné otázky, pátrať po zmysle nejasných viet a slov a trvať na konečnej presnosti a pravdivosti.
Bol naplnený, neuhasiteľný, smädný po poznaní, zaujímal sa o všetko možné. Keď však niekto obdivoval jeho vedomosti a múdrosť, dočkal sa odpovede, že je to len „pestovaná polo vzdelanosť“. Nebral to totiž vážne; vystupoval vždy skromne a sebaironicky. Netrpezlivý a zlomyseľný bol len k tým, ktorí stavali svoje konečné závery bez akýchkoľvek pochybností na polopravdách a zdanlivých
vedomostiach.
Zúfal nad netoleranciou, obmedzenosťou a násilníctvom. Neznášal aj „zdravé choré“. Rád písal dlhé listy. Každý z nich bol umeleckým dielom, každý bol taký, akoby on sám sedel pred vami. Veľmi trpel
tým, že odpovede prichádzali stále redšie a stále s chudobnejším obsahom. Živá výmena myšlienok bola jeho životným elixírom.
Teraz, keď je mŕtvy, mi je len jasné, ako veľmi my, žijúci mlčíme aj keď hovoríme. On však vyjadroval množstvo myšlienok bez kriku a pozdvihnutia. Myslím, že nie som jediný, kto ho neustále cituje.
K tomu by asi len posmiešne povedal „možno áno, možno nie“. Poľutovaniahodné – jeho hlas
i jeho názory. Bol pochovaný dobrý muž a pre mňa znamenal veľmi veľa.
ZDROJ: www.zbynekmlcoch.cz