V. Smútočný prejav predstaveného k úmrtiu staršieho spolupracovníka
Lúčime sa s našim dlhoročným spolupracovníkov, našim kolegom a dobrým priateľom, Jánom Hruškom.
Lúčenie je vždy bolestné, obzvlášť však bolí rozlúčenie navždy.
Ak musíme povedať posledné zbohom človeku, ktorí nám bol po veľa rokov blízky ako človek, kolega i priateľ, potom je to mimoriadne horké.
Behom tých dvadsať rokov, čo Ján Hruška pôsobil v našej firme, mnohí využívali jeho pomoc a rady. Bol skoro živá inštitúcia. Kto by sa ho nepýtal na radu, alebo sa mu aspoň nezveril so svojimi problémami? Pre každého mal otvorené dvere, vždy vedel poradiť i prakticky pomôcť. Vedel počúvať – v tom bola jeho sila.
Vážená smútiaca rodina, smútočné zhromaždenie ! Je nad moje sily vyjadriť slovami žiaľ a smútok, ktorý prechovávajú v srdciach jeho najbližší nad touto stratou. Pripadla mi dnes veľmi ťažká úloha navždy sa rozlúčiť s človekom, uzavrieť kapitolu jeho pozemskej púte, jeho života. Života jedného skromného, ale zásadového človeka, manžela, otca, deda, priateľa, dlhoročného chovateľa.
Preto si dovolím vyjadriť sa slovami básnika Milana Rúfusa:„Môj otec, priateľ, spolubojovník tu leží, tichý jak balvan na loži, zrak privretý kdes do ďaleka ústí, a prespevuje vietor tenkoústy. Vo vŕbach priesvitných nad rozvravenou vodou, sýkorky zobkajú z omrvín zlatých plodov, v bezlístí pod oknami.
VI. Smútočný prejav spolupracovníka k úmrtiu kolegu
Vážení pozostalí, smútoční hostia!
Medzi všetkými hranicami, ktoré sú ľuďom vymedzené – ako mladým, tak i vo vysokom veku, je smrť hranicou konečnou. Správa o odchode človeka, ktorý nám bol po roky blízky, pôsobí ako náhly studený tieň.
Človeka zamrazí, zachveje sa, a pominuteľnosť všetkého pozemského, ktorú si náhle uvedomí, dopadne ťažko na jeho srdce. Nemí a bezradní zostávame stáť nad týmto zážitkom a pre jeho najbližších, najviac postihnutých, iba ťažko nachádzame vhodné slová útechy. Všetci v zosnulom strácame otcovského priateľa. Jeho priama, rovná a zodpovedná osobnosť, skrývala za vonkajšou zdržanlivosťou veľkú srdečnosť.
Vedeli sme a vieme, že za jeho činmi stálo vždy jediné prianie: nasadiť svoje sily ku prospechu všetkých, s ktorými sa cítil byť spojený. Koho zahrnul medzi svojich skutočných priateľov, ten mu mohol naozaj dôverovať. Behom tridsaťročného pôsobenia ako spoluzakladateľ a spoluvlastník nášho závodu nám ukázal, ako má vyzerať naplnený život. Je to život lásky, práce a starostlivosti.
A tak tu stojím, aby som v mene rodiny a spolupracovníkov nášho podniku za nim zavolal slová poďakovania:
Ďakujeme ti za vzor plnenia povinností! Ďakujeme ti za to, že si bol vždy pripravený pomôcť radou i činom. Ďakujeme ti za tvoju neotrasiteľnú vernosť.
Nezabudneme na teba!
VII. Prejav nad hrobom priateľa
Drahí priatelia!
Odišiel nám – a čo je najbolestivejšie – bez rozlúčenia. Mali sme si toho ešte mnoho čo povedať, ako vždy, keď sme boli spolu. „Ešte spolu budeme veľa hovoriť“, povedal nejaký hlas vo mne.
Odišiel príliš skoro, aspoň pre mňa. Ako to posudzuje on, nevieme. O cieli jeho cesty nevieme my vôbec nič. Odišiel príliš skoro, hovorím si. A to mi ukazuje, ako je náš smútok sebecký. Náš život nie je večný, ako sa snažíme si nahovárať. Naši priatelia sú v najlepšom prípade iba darom, ktorý nám bol požičaný na určitú dobu, a raz ho budeme musieť opäť vrátiť.
Myšlienka na smrť mu nebola cudzia. Smrť pre neho mala niečo útešného. Preto tiež verím, že keď nás vidí u svojho hrobu, jeho duša, nech je už kdekoľvek, sa usmieva. „Ach vy“, povedal by a milo by na nás zamrkal.Iste, nezatváral oči pred temnými a seba zničujúcimi stránkami človečenstva, ale aj tak bol veselý životný optimista. Proti slovu „prečo“ by určite protestoval. „“Zrovna práve preto“, povedal by, „práve preto, že smrť pre mňa patrí k životu, preto lebo láska a smrť tvoria hranice poznania, k nim vzťahujem svoje meradlá“.Bol to človek plný bláznivých nápadov, láskyplných posmeškov a trefných vtipov. Dokázal hovoriť s hereckou vernou, strhnúť poslucháčov k nadšeniu, nakaziť ich svojou temer mladíckou veselosťou. Ale vedel tiež klásť vážne otázky, pátrať po zmysle nejasných viet a slov a trvať na konečnej presnosti a pravdivosti.Bol naplnený neuhasiteľným smädom po poznaní, zaujímal sa o všetko možné, bol priamo encyklopedicky vzdelaný. Keď však niekto obdivoval jeho vedomosti a múdrosť, dočkal sa odpovede, že je to iba „pestovaná polovzdelanosť“. Nebral to totiž vážne; vystupoval vždy skromne a sebaironicky. Netrpezlivý a zlomyseľný bol iba k tým ktorí stavali svoje konečné závery bez akýchkoľvek pochybností na polopravdách a zdanlivých vedomostiach. Zúfal si nad netoleranciou, obmedzenosťou a násilníctvom. Neznášal tiež „zdravých nemocných“.
Rád písal dlhé listy. Každý z nich bol umeleckým dielom, každý bol taký, akoby som sám sedel pred vami. Veľmi trpel tým, že odpovede prichádzali stále redšie a so stále tenším obsahom. Živá výmena myšlienok bola jeho životným elixírom. Teraz, keď je mŕtvy, je mi jasné, ako veľmi mi, žijúci, v podstate mlčíme i keď hovoríme. On však vyjadroval nekonečné množstvo myšlienok bez kriku a pozdviženia.
Myslím, že nie som jediný, kto ho neustále cituje; k tomu by asi iba posmešne povedal „možno áno, možno nie“.
Chýba nám jeho hlas i jeho názory.
Bol pochovaný dobrý muž a pre mňa znamenal veľmi mnoho.
ZDROJ: www.cintorin.eu