Milý pán Hofman!
Vy a celá vaša rodina ste utrpeli veľkú stratu. Musíte sa rozlúčiť so svojou ženou a matkou vášho dieťaťa. Zostanete s dcérou sami. Odteraz musíte na seba vziať starosť o domácnosť aj výchovu svojej dcéry. Vaša Michaela je síce rozumné dievčatko, ktoré už mnohé práce zastane sama a navyše, ako som počul, stojí v pozadí jej babka ako posledná záchrana.
Napriek tomu však život bez ženy a matky nebude pre nikoho z vás ľahký. Náš podnik, hlavne právne oddelenie, stráca smrťou vašej pani vernú, usilovnú a schopnú silu. Pracovala u nás osem rokov, počas ktorých dohliadala spolu s ostatnými kolegyňami a kolegami na naše právne veci. Na „našu“ pani Hofmanovú sa dalo vždy spoľahnúť. Je pravda, že sme boli na ukončenie jej života pripravení.
Vedeli sme, že už neexistuje žiadna ďalšia liečba. Spočiatku sme spolu s ňou dúfali, že všetko dopadne dobre, ale čoskoro sa ukázalo, že nádej je len veľmi nepatrná. A predsa, keď ten deň nastal, nastal pre všetky príliš skoro.
Radi by sme ako útechu povedali, že čas zhojí všetky, aj tie najväčšie rany. Ale v skutočnosti to tak vždy nie je. Niektoré rany sa nezahoja, len zahoja povrchovo a bolest pretrváva. Človek sa však nesmie touto bolesťou nechať premôcť. Život ide ďalej a žiada si nás. Aj vy na seba budete musieť
vziať väčšie povinnosti a starať sa o seba aj svoju dcéru. A navyše jej ešte nahradiť matku. Buďte jej cez všetku svoju bolesť chápajúcim otcom.
Prajeme vám k tomu silu a ponúkame svoju pomoc, ak ju budete niekedy potrebovať. Svoju dcéru, ktorá pochopiteľne nechcela dnes prísť, pozdravujte a povedzte jej, že na jej maminku budeme vďačne a dlho spomínať.
ZDROJ: www.zbynekmlcoch.cz