Nemusíte povedať jediné slovo, napriek tomu všetci spoznajú, či ste práve vyhrali v lotérii, alebo vám uleteli včely. Telo hovorí za nás. Dokáže odhaliť radosť i neúprimnosť. Naučte sa čítať neverbálne prejavy.
Určite ste už niekde čítali, že ruky zložené na prsiach znamenajú uzavretosť a odstup od náprotivku, založené ruky na temene hlavy v kombinácii s ležérnym sedom zase ukazujú na prevahu dotknutého a jeho nadradenosť. Iste, gestá sa tak dajú pretlmočiť, ale takto jednoduché to nie je a preklad nemusí sedieť dokonale. Pozícia so založenými rukami na prsiach môže dokumentovať napríklad aj to, že je nám zima. Chúlime sa, aby sme sa zahriali.
Signály tela sú vierohodné len vtedy, keď si budete všímať, v akom kontexte sa používajú. Často viac ako o čokoľvek iné ide o náš dlhoročný zlozvyk. „Niektoré ženy, keď obzvlášť pozorne počúvajú, mraštia čelo a hryzú sa do pier. Ich náprotivok to vníma negatívne. Ak používajú podobné gestá vedome, majú cenu zlata, v opačnom prípade si svojím konaním škodia,“ poukazuje na zlé návyky žien Cornelia Topf vo svojej knihe Reč tela pre ženy, kde popisuje, akých chýb sa v neverbálnom prejave najčastejšie dopúšťajú a ako sa ich vyvarovať.
Každého zlozvyku sa môžeme zbaviť. Rovnako ako sa dá odnaučiť fajčiť, môžeme pri sústredení prestať deformovať čelo. Nápravu začnite tak, že sa budete pozorovať a uvedomovať si vlastné chyby. Keď sú závažnejšie a zlozvyk je vo vás už príliš zakorenený, navštívte kouča. Upozorní na všetky chyby neverbálneho prejavu a naučí vás používať telo tým správnym spôsobom.
Dešifrujte pohľad
Predstavte si, že idete na pohovor s budúcim šéfom. Samozrejme, že najdôležitejšie sú vaše vedomosti a skúsenosti, rovnako ako adekvátna úprava vlasov, bezchybný make-up aj oblečenie, ale ani keď všetko spomenuté bude na jednotku, pracovnú zmluvu vám to rovnako nezaručí. Ak strávite prijímací pohovor pozorovaním pavúka v hornom rohu miestnosti a trhaním kožky okolo nechtov, bude vám k ničomu červený diplom z Harvardu aj štátnice z piatich svetových jazykov. Reč tela vám všetko prehrá – odhalí vašu neistotu. Je to, ako keď hovoríte po anglicky, ale so zlým prízvukom.
Nervózny hru rúk prekonajte s pomocou ceruzky, využite ju ako barličky. Môžete ju držať v rukách aj sa s ňou ľahko pohrávať, ale nie nervózne. Nikdy s ňou nešermujte smerom k tvári partnera. Je to ako s vytaseným mečom. Ten druhý bude mať pocit zraniteľnej obete. Prehnané pohyby sú vždy rušivé a pôsobia dominantne. Naopak žiaduca je mierna gestikulácia, vhodne dopĺňa váš verbálny prejav.
Podaj mi ruku
Študovanie reči tela nie je záležitosťou posledných rokov. Keď sa mal v pätnástom storočí Vladislav Jagelovský stretnúť s Matejom Korvínom, jeho poslovia zistili, že by sa mohol dostať do nepríjemného podradeného postavenia. Korvín mal totiž vo vlasoch zapletený zlatý vavrínový veniec, ktorý nemohol zložiť klobúk, a tak aj Ladislavovi Jagelonskému zaviazali klobúk niekoľkými narýchlo našitými stuhami. Klobúk nikto neskladal a obaja sa ocitli na rovnakej vyjednávacej úrovni.
S pomocou iných prostriedkov rozohrávajú presilovej hry aj dnes. Trebárs spôsobom podania ruky. Prevahu nad partnerom dáme najavo silnejším stlačením, podaním ruky zhora alebo keď na stlačené ruky položíme ešte svoju ľavú dlaň. Nezáujem pri pozdrave prejavíme odvrátením tváre.
Telo ako dôkaz
Muži často v práci hrajú so ženami presilovú hru. Ako presadiť svoj názor? Nesnažte sa zo seba robiť muža, zostaňte ženou.
* Úspešné ženy stoja oboma nohami na zemi.
Ženy zvyčajne zaujímajú pohodový postoj, váhu tela prenášajú na jednu nohu, tým pôsobia nekompetentne. Tie úspešné stoja oboma noha nohami na zemi, ale nie široko rozkročenými. Lepšie je nižší podpätok, žena nepôsobí tak labilne a bezbranne.
* Pohľad vzácne sfingy.
Keď vás niekto tlačí do sporu, ale vy sa hádať nechcete, keď už niekto len zbytočne tára a vy strácate čas, robte sfingu – dívajte sa do očí a priateľsky sa usmievajte. Podľahne každý. V tú chvíľu ukončite debatu, že už bolo všetko povedané.
* Muži rád radi používajú veľká dominantné gestá a ženy sa nevedome nechávajú pritlačiť k múru a ustupujú.
Nenechajte sa nimi strhnúť, ako náhle si gestá uvedomíte, už vás neovplyvnia. Keď muž svojím konaním naruší vašu osobnú zónu, sadne si napríklad na váš stôl, vstaňte, nech nie ste v podriadenej pozícii. Navrhnite, že vec prediskutujete inde, pretože v miestnosti rušíte ostatných.
Na podobné rokovania sa dá reagovať protiútokom – stisk ruky korunovaný položením dlane môžete „prebiť“ rýchlym úkrokom smerom k svojmu náprotivku, ktorý automaticky cúvne. Priamy pohľad našu prevahu už len korunuje.
Uzavrieme prímerie
Neverbálne súboje sa vždy dajú vyhrať, rozhodiť druhého je otázkou nenáročného cviku. Veď reč tela dokážu dokonale ovládať aj deti. Nudí ich učiteľ? Nie je nič jednoduchšie než zdvihnúť oči k stropu a ústami robiť úškľabky.
Ako s bitkou začnete, odpovedzte si na otázku, či sa do nej vôbec chcete púšťať. Na pohovore s budúcou šéfkou síce dáte dlhším stlačením najavo svoju prevahu, zároveň sa zapíšete aj ako jej možný súper. V podvedomí vyšlete signály, že budete mať snahu stúpať vyššie a dostať sa na jej miesto. Prijme vás aj v takomto prípade?
Aj forma nekomunikácie je svojim spôsobom komunikácia a cenu majú hlavne tie signály s dobrou odozvou.
Kopírovanie druhých
Určite už ste si niekedy všimli, že sú si v partii ľudí jej členovia často podobní, rovnako ako dlhoroční partneri vyzerajú skôr ako dvojčatá ako manželia. Štýlom vyjadrovania, gestami, artikuláciou a mimikou sa postupom rokov k sebe približujú. Je to podvedomý proces. Tých, ktorí sú nám podobní, automaticky považujeme za sympatických. Ak sa teda chcete priblížiť k druhému, zrkadlom – napodobňujte jeho správanie, reagujte priaznivo na jeho reč tela. Zrkadľujú skúsení policajti, ktorí potrebujú od obvinených dostať tie správne informácie, napodobňujú aj ostrieľaní právnici.
V neverbálnej komunikácii je najdôležitejšie spätná väzba, teda vyhodnocovanie, aké signály nášho tela boli prijaté dobre a ktoré mali zlú odozvu a už by sme ich viackrát nemali používať.
Osobné bublina: pozor, nevstupovať!
Každý z nás má určitú osobnú zónu, do ktorej si púšťame len najbližších. Jej veľkosť je u každého iná. To, čo niekto považuje za prijateľné, v inom vnútri tela spúšťa kontrolné mechanizmy, ako keď sa schyľuje k havárii.
Ako spoznáme veľkosť osobnej zóny?Ľahko, stačí sa pozorne pozerať. Ak sa k niekomu priblížite tak, že začne ustupovať, práve ste vkročili do jeho intímneho priestoru, ktorý si cúvaním bráni. Alebo tiež prudkým výpadom postúpi smerom k vám, čím vás donúti cúvnuť a získa tak znovu svoju slobodu. Všeobecne platí, že ľudia žijúci na vidieku sú zvyknutí na väčší priestor okolo seba, vďaka tomu majú súkromnú zónu väčšiu ako mestský človek.
Hovorím áno, myslím nie
Hodláte práve teraz urobiť veľký nákup na nadchádzajúcu dovolenku a váš partner tvrdí, ako rád vám bude robiť taxikára a nosiča tovaru zároveň, ale pritom plieska s každým predmetom, neúmerne nahlas hovorí a ešte si nervózne ohrýza spodnú peru? Verbálne síce súhlasí, svojím telom však dáva najavo, že ho pekne štve, pretože v televízii za desať minút začína dôležitý futbalový zápas. Je jasné, že táto situácia skončí hádkou.
Keď je v rozpore verbálna a neverbálna komunikácia, dajte vždy na tú mimoslovnú. Čo v podobných situáciách robiť? Signály vysielané telom druhého sa snažte čo najskôr zachytiť, nenechajte sa vtiahnuť do boxerského ringu, hoci sa o to náprotivok všetkými spôsobmi snaží. Vyložte karty a spýtajte sa o čo mu ide. A urobte to ešte pred tým, než dôjde na slovnú prestrelku.
Smiech nad zlato
Vo vypätých situáciách viac než čokoľvek iného zaberá smiech. Decentný, nie hlasný. „Úsmev je základná mimická zbraň. Úprimný, primeraný, neprehnaný, proste prívetivo mierny. Nie je snáď iný komunikačný nástroj, ktorý by s tak malou investíciou prinášal toľko zisku,“ píše v Zlatej knihe komunikácie David Gruber.
Telo na nás prezradí skoro všetko. Je preto dobré sa ním vedieť vyjadrovať, rovnako ako v tých druhých čítať. Ale podobne ako vo všetkých iných oblastiach života i tu platí, že nič sa nemá preháňať. Ako hovorí Noemi Zárubová-Pfeffermannová: Ako náhle človek o neverbálnej komunikácii veľa číta a snaží sa nájsť nejaký systém a zákonitosť, príde o to cenné, a síce o intuitívnu schopnosť veci vnímať.
Zdroj: www.ona.idnes.cz
Všeobecne platí, že ľudia žijúci na vidieku sú zvyknutí na väčší priestor okolo seba, vďaka tomu majú súkromnú zónu väčšiu ako mestský človek.
U mad?