Správanie na ulici nepodlieha len dopravným predpisom, ale aj istým spoločenským pravidlám. Niektorí ľudia zabúdajú na obidvoje. Domnievajú sa, že iní sú povinní vyhnúť sa im, nepovaliť, neprejsť ich a že – krytí na ulici anonymitou – môžu sa spoločensky správať, ako len chcú.
Dodržiavanie dopravných predpisov je nutné pre našu bezpečnosť i pre bezpečnosť iných. Nie je zriedkavosťou, že šofér reflexívne strhne auto na druhú stranu, ak mu do cesty vbehne nedisciplinovaný chodec, a poraní iného, celkom nevinného človeka.
Počet automobilových havárií zavinených chodcami je značný. Preto nedisciplinovanosť chodcov musíme kvalifikovať rovnako prísne ako priestupky vodičov. Pravda, nemusí ísť ani o takéto drastické situácie, a predsa dokáže nevychovaný človek zapríčiniť na frekventovanej ulici nepríjemnosť.
Pozrime sa na najčastejšie prípady. Skupina troch-štyroch ľudí vedľa seba sa prechádza promenádnym krokom po chodníku. Ostatní ľudia ich musia obchádzať často tak, že zostúpia z chodníka. Kto je vinný, ak ich zachytí povoz?
Muž nesie na frekventovanej ulici balík alebo predmet, ktorý môže okoloidúcich zraniť. Vrážaním do ľudí poškodzuje ich odev, niekedy dokonca hrozí bodnutie, poškrabanie alebo aj vypichnutie oka. Určite ste už videli niesť po chodníku neohobľované debničky alebo dosky, zle držané a nechránené lyžiarske palice, drôtené pletivo, sklenú tablu s ostrými hranami atď.
Tieto predmety nepatria na frekventovanú ulicu. Ak ich musíme prenášať, treba si vybrať postranné ulice alebo čas, keď nie sú preplnené. V špičkovom čase nie je na ulici vítaná ani mamička s kočíkom, ktorý nám vráža do nôh. Takáto prechádzka nielenže zdržuje premávku, ale po preľudnenej ulici určite dieťaťu ani zdravotne neprospeje.
Keď začne pršať, je naozaj ťažké bez poranenia očí prejsť ulicou zaplnenou stovkami dáždnikov. Niežeby sme sa prihovárali za to, aby sme radšej mokli, ale ak roztvoríme dáždnik, musíme sa skutočne pozorne poobzerať, aby sme ním nikoho neohrozovali.
Na rušnej ulici by sme mali pozerať pred seba, a nie do výkladov, aby sme nevrážali do ľudí. Keď však do niekoho predsa len vrazíme, rýchle sa ospravedlňme a nedohadujme sa, kto to zavinil.
Keď ideme po ulici, nečítame, aby sme pomalou chôdzou neprekážali a nevrážali do ľudí.
Pískať a pospevovať si môžeme na prechádzke v lese, ale rozhodne nie na ulici.
Ženy by okrem oblečenia mali venovať pozornosť aj chôdzi. To je slabá stránka väčšiny našich žien. Iste to zapríčiňuje aj pracovné zaťaženie dnešnej ženy, ktorá sa – v jednej ruke s nákupnou taškou, v druhej s dieťaťom – ponáhľa zo zamestnania do druhej smeny domov a nemá čas myslieť na eleganciu svojej chôdze.
Domnievame sa, že veľkú úlohu hrá aj telesná pohodlnosť našich. Hoci predklonenou alebo vrazenou medzi ramená, brucho vystrčené, chrbát zohnutý. O správnej chôdzi si povieme v kapitole o hygiene. Tu si len pripomenieme, že pružná chôdza a vzpriamené držanie tela patria k pôvabnom ženy, o ktoré by nemala v pohodlnosti okrádať ani v anonymite davu na ulici.
Ženy a dievčatá by sa nemali na ulici neprirodzene správať, nemali by na seba pútať pozornosť. Jednak to nie je vhodné miesto na nadväzovanie známostí a jednak nápadné koketovanie (a na ulici vlastne ani inakšie nemôže byť) nepatrí do registra spoločenských pravidiel dobre vychovanej ženy.
Skupinky mladých dievčat, hoci tolerujeme ich živé správanie sa, mali by sa vystríhať hlasitého, vyzývavého smiechu, obzerania sa za mužmi, poznámok o nich atď., lebo to právom môže vzbudiť dojem, že ide o dievčatá, voči ktorým si možno dovoliť rôzne bezočivosti.
Slušný muž by nemal na ulici osloviť neznámu ženu. Ak sa mu však veľmi páči a nemá možnosť zoznámiť sa s ňou inde, mal by pri oslovení na ulici byť mimoriadne zdvorilý a hneď sa predstaviť, aby oslovená žena z jeho celého správania vycítila, že má o ňu skutočný záujem.
Mladí chlapci by na okoloidúce dievčatá nemali pokrikovať a robiť o nich všelijaké, niekedy aj hlúpe poznámky. Ak si myslia, že takýmto správaním dokazujú, že sú ostrieľanými dospelými „donmichuanmi“ mýlia sa, pretože práve takéto správanie prezrádza ich pubertálne a neokrôchané spôsoby.
Ešte treba povedať, v akom zoskupení máme ísť po ulici. Malo by ť pravidlom, že na rušnej ulici idú vedľa seba maximálne tri osoby. Ak je spoločnosť väčšia, musí sa rozdeliť.
V dvojici je čestné miesto na pravej strane. Po našej pravici pôjde teda osoba staršia, nadriadená, a po pravici muža žena. Výnimka nastane, ak ja na pravej strane cesta neschodnejšia ako na ľavej.
Ak s vojakom v uniforme, ktorý musí pravou rukou salutovať, pôjde žena po jeho ľavej ruke.
V trojici je čestné miesto uprostred. Tam pôjde žena, ak ju sprevádzajú dvaja muži. Ak je však jeden z mužov o generáciu starší ako žena, môže ísť uprostred on. Ak však ide muž s dvoma ženami, pôjde v strede on, aby sa mohol obidvom rovnako pozorne venovať.
A opäť, ak je jedna zo žien podstatne staršia, napríklad matka, pôjde v strede ona. Vo štvorici by sme na ulici, ako sme už povedali, chodiť nemala, aby sme neprekážali. Ak je však dosť miesta, najčestnejšie miesto je napravo v strede, druhé naľavo v strede.
Ďalšie rady sú prakticky vylúčené aj v celkom voľnej prírode, lebo krajné osoby sa už i tak nemôžu zapojiť do rozhovoru. Lepšie je vytvoriť menšie skupinky.
Ak ide po ulici muž so ženou, vezme jej aspoň balíček alebo tašku. Ísť vedľa nej s prázdnymi rukami a nechať ju vláčiť hoci nákup, svedčí o veľkej nevychovanosti. Nikdy jej však nemá niesť kabelku. Je to jednak doplnkom oblečenia a jednak skrýva všelijaké „tajomstvá“, ktoré žena nerada dáva z ruky, a nakoniec má v nej aj vreckovku, ktorú by povedzme pri náhlom kýchnutí nevybrala z kabelky dosť rýchlo.
Ak prší nesie otvorený dáždnik nad ženou muž, a to tak, aby nepršalo na ňu, ale na neho. Ak má muž veľký pánsky dáždnik, stačí pre obidvoch. Ale opäť musí byť pred dažďom chránená najmä žena. Ísť vedľa seba s dvoma otvorenými dáždnikmi by bolo nepohodlné.
Ak je žena menšia, asi by partnerovi pichala dáždnikom do tváre, a okrem toho by jej on do tváre nevidel; ak je rovnako veľká ako muž, potom by dva otvorené dáždniky vytvorili medzi nimi najmenej jedenapolmetrovú vzdialenosť, ktorá je pre rozhovor nevhodná.
Žena a muž sa po ulici môžu držať aj pod pazuchy. V spôsoboch takéhoto držania sa je však určitý rozdiel, ktorý sa riadi vzťahom páru. Spoločenské držanie pod pazuchy, ktoré nie je výrazom dôvernosti a má žene poskytnúť len oporu, napríklad na zlej ceste alebo pri nejakom návale, má vyzerať tak, že muž má pravú ruku ohnutú v lakti a žena sa ľahko drží jeho paže.
Muž pritom nesie mať ruku vo vrecku a nemá stískať ženinu ruku. Žena sa vtedy k mužovi netúli, ale ide normálne vedľa neho. U manželov nezáleží na tom, kto sa koho drží. Ak sa však manželka drží muža, muž tiež nemá mať ruku vo vrecku a nemá ísť ani pol kroka vpredu a ženu za sebou ťahať.
Milenecký pár ide zvyčajne v dôvernej blízkosti, ale malo by byť zásadou, že na ulici medzi mnohými ľuďmi by sa táto dôvernosť nemala stavať na obdiv. Je predsa škoda, ak peknú chvíľu vzájomnej blízkosti pokazia úsmešky alebo poznámky cudzích okoloidúcich chodcov.
ZDROJ: www.euke.takeda.sk FOTO: www.bigfoto.com